späť
Visiace zámky zdobené figurálnou výzdobou slúžili na ochranu majetku pred zlodejmi. Predstavovali sofistikovanejšiu a bezpečnejšiu alternatívu k pečatiam z vosku alebo hliny a kovovým plombám na vrecia s peniazmi. Visiace zámky mali zložitejší spôsob otvárania na kľúč a mohli byť používané opakovane viackrát. Neslúžili ako priame zabezpečenie, ale skôr mali garantovať, že sa nemanipulovalo s uloženým materiálom bez vedomia majiteľa. Literatúra sa pomerne málo zaoberá visiacimi zámkami z rímskej éry. Počet nájdených exemplárov je oveľa menší ako počet kľúčov alebo častí zámkov. Mnohé z nich nemajú známy archeologický kontext. Vzhľadom na to vyvstáva viacero problémov pri interpretácii tohto druhu predmetov ako napríklad ich datovanie alebo štýlová príslušnosť, distribúcia atď. Dokonca ani ich štruktúra nie je úplne pochopená. Visiace zámky boli používané od 2. polovice 1. stor. (v Pompejách sa nenašiel ani jeden takýto artefakt!) až do 3./4. stor. Podľa dochovaných nálezov sa dá usúdiť, že neboli vyrábané sériovo, ale individuálne na základe danej objednávky budúceho užívateľa.
Z hľadiska antického náboženstva mali znázornenia tvárí na týchto artefaktoch odvracať zlo (apotropaický charakter). Ich oči sú buď priamo upreté, alebo mierne prižmúrené na pozorovateľa. Mali takto „paralyzovať“ potencionálneho zlodeja. Často je na nich aj znázornenie barana (atribút boha Herma-Merkúra patróna obchodníkov a pocestných), ktoré malo chrániť pred vypáčením zámku. Niektoré tváre nesú isté kultúrne črty – negroidné alebo barbarské. Na základe toho sa dá uvažovať, že išlo o znázornenie „otroka“, ktorý mal symbolicky strážiť cennosti. Visiace zámky neslúžili len na uzamykanie truhlíc (šperkovníc, nádob na dokumenty a podobne) v domácej sfére, ale aj na uzamykanie batožiny cestujúceho, tovaru obchodníka, kožených vreciek s peniazmi. Eventuálne mohli byť používané aj na zabezpečenie dokumentov ako obruč na zvitok papyru/pergamenu. Exempláre, ktoré pochádzajú z územia mimo Rímskej ríše môžu byť spojené s presunom peňazí od Rimanov pre barbarov ako úplatok či inú formu podpory.
Konštrukcia visiacich zámkov bola dvojaká. Mohli mať veko so znázornenou tvárou a zadnou plochu časťou. Po zdvihnutí veka sa pod ním nachádzal otvor na kľúč. Samotný zámok dopĺňali horizontálne obruče alebo dlhšie retiazky, ktoré mali zaistiť uzatvorenie mešca či skrinky. Iné mali konštrukciu so znázornením tváre na oboch stranách a vertikálne rameno podobne ako majú dnešné kladky. Kľúčovú dierku mali v tomto prípade priamo na puzdre. Tento druhý typ predstavuje exemplár z fondu Ponitrianskeho múzea, ktorý bol odkúpený zo súkromnej zbierky v roku 1979. Ide o prednú časť visiaceho zámku so znázornením trojuholníkovej mužskej tváre s prižmúrenými očami. Nesie črty, ktoré by sa dali pripísať znázorneniam Keltov a Germánov v rímskom umení. Okrem toho sa nám na ňom zachovala časť ramena na uchytenie zámku. Žiaľ, samotný uzamykací mechanizmus a zadná časť zámku chýba. Rovnako nevieme odkiaľ tento artefakt získal pôvodný majiteľ. Poznáme však niekoľko exemplárov zo stredodunajských provincií a z barbarika, ktoré nesú rovnaké črty v znázornení tváre, a preto sa dá uvažovať, že náš exemplár bol vyrobený v provinčnom prostredí tejto oblasti. Možno bol súčasťou mešca so žoldom rímskeho vojaka alebo uzatváral obal s tovarom obchodníka či pocestného.
