späť
Ľudské príbehy bývajú často zložité a dramatické. Nemenej spletité sú aj osudy rozličných vecí a predmetov, archeologické nálezy nevynímajúc. Azda najviac sa počas druhej svetovej vojny a krátko po nej sudičky zahrali s nálezom najstaršej ženskej plastiky na Slovensku – moravianskej venuše. Malá soška ženy vyrezaná z mamutieho kla patrí medzi klenoty najstaršieho európskeho umenia. Naturalisticky stvárnená ženská postava so zvýraznenými sekundárnymi pohlavnými znakmi je podľa odborníkov zobrazením reality a súčasne hmotným vyjadrením primárnych potrieb paleoloitického človeka. Tie smerovali predovšetkým k rozmnoženiu rodu a zabezpečeniu prežitia aj prosperity kolektívu. Ako symbol života a plodnosti súvisela práve s týmto kultom. Rádiokarbónové datovanie dokázalo, že ju neznámy praveký „umelec“ vyrobil približne pred 25 000 rokmi.
Za slovenského štátu vykonával rozsiahle archeologické výskumy v Moravanoch nad Váhom Lothar Franz Zotz. Predvojnový kúpeľný hosť v Piešťanoch, neskôr vyslanec spolku Ahnenerbe, ktorého čestným predsedom bol ríšsky vodca SS a čestný doktor archeológie Heinrich Himmler.
V čase protektorátu Čechy a Morava zastával Zotz post riaditeľa Ústavu pre pravek a včasnú dobu dejinnú na Karlovej univerzite v Prahe. Okrem výskumných aktivít zvádzal tvrdé ideologické boje s českou inteligenciou. Jedným z jeho cieľov bolo v súlade s teóriou tzv. sídliskovej archeológie potvrdiť prítomnosť germánskej rasy na našom území už v staršom praveku a tým podporiť Hitlerove nároky na cudzie územia. Objavil mnohé dôležité nálezy, ale pozostatky človeka nenašiel. Nepomohli mu ani návštevy u najvyšších predstaviteľov štátu, prezidenta Jozefa Tisa a predsedu vlády, rektora Slovenskej univerzity Vojtecha Tuku.
Najzávažnejší objav sa udial v Moravanoch nad Váhom, neveľkej obci pri Piešťanoch ešte pred Zotzovým príchodom na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia, keď v polohe Podkovica vyoral roľník Štefan Hulman-Petrech skvostnú 7,6 cm vysokú sošku. O jej náleze však nikoho neinformoval v domnení, že ide iba o stratenú detskú hračku. Cez vojnu ju za smiešnu cenu, resp. za niekoľko spomienkových fotografií predal sudetskému továrnikovi Bernhardtovi Germannovi z okolia Trutnova. Tento podnikateľ, pôvodným menom Jozef Gorczinski, spáchal v roku 1945 samovraždu. Zem sa zľahla aj za venušou. Našťastie nie naveky.
Zotz ako neskorší profesor na bavorskej univerzite v Erlangene v monografii z roku 1951 spomína, že venušu videl v rukách továrnika, ale veľmi neveril, že je pravá. Nezverejnil však všetko, čo vedel. S najväčšou pravdepodobnosťou mal venušu v tom období už vo svojom vlastníctve. Nie je jasné, ako sa k nemu dostala, či ju získal priamo od Germanna alebo cez sprostredkovateľa. Jedno je isté, nedokázal ju udržať v úplnej tajnosti.
Pravdepodobne s cieľom, že sa jednoznačne overí pravosť Venuše, priniesol ju Zotz do svetového centra archeologického výskumu počiatkov ľudstva – do Paríža. Pochválil sa ňou priamo tomu najpovolanejšiemu odborníkovi – abbému Henrimu Breuilovi. Ten originál vrátil do Erlangenu, ale nechal vyhotoviť aj jej kópiu a vystavil ju v Musée de L´Homme (pravdepodobne bez Zotzovho vedomia). Nepriamo tak potvrdil jej pravosť. Už bolo iba otázkou času, kedy nález padne do očí niektorému zo stredoeurópskych odborníkov.
Stalo sa tak začiatkom 60-tych rokov. Známy český antropológ Emanuel Vlček si pri návšteve parížskeho múzea všimol dovtedy neznámu sošku s názvom Venus de Moravany. Bezodkladne informoval významného slovenského bádateľa, odborníka na paleolit, Juraja Bártu, ktorý nelenil a začal náročný boj o znovuzískanie tohto skvostu. S pomocou zahraničných kolegov vystopoval, ako sa venuša dostala do Paríža. Tak sa preukázala spojitosť s L. F. Zotzom. To bol len začiatok niekoľkoročnej takmer nekonečnej korešpodencie a úsilia J. Bártu vrátiť venušu tam, kam patrí, na Slovensko.
V roku 1965 získal J. Bárta z Paríža prvé fotografie, Zotz však bol neoblomný. Ešte v monografii Slovensko v staršej dobe kamennej Bárta napísal, že originál nálezu je nezvestný a známa je iba kópia, ktorá sa dostala za vojny cez Nemecko do Francúzska. V roku 1966 sa v Československu uskutočnil svetový archeologický kongres. Bárta takticky dosiahol, že Zotz so svojou asistentkou navštívili aj Moravany nad Váhom. Keď sa reč zvrtla na nález venuše, Zotz viac-menej nereagoval.
Obrat nastal až po predložení parížskych fotografií a citácii výroku parížskych archeológov, ktorí potvrdili vrátenie venuše Zotzovi do Erlangenu. Tak na sklonku svojej kariéry i života Zotz vyšiel s farbou von a priznal svoj neetický postup. Prisľúbil, že sa venuša vráti na Slovensko.
Osud si však aj v tejto chvíli opäť nemilosrdne zašpásoval. Zotz v roku 1967 zomrel, situácia sa znovu zdala beznádejná. Vyriešiť ju pomohla Zotzova asistentka, neskôr profesorka Gisela Freundová, ktorá v máji 1968 skvostný nález slávnostne odovzdala v priestoroch Nitrianskeho hradu vtedajšiemu riaditeľovi Archeologického ústavu SAV Antonovi Točíkovi. Odvtedy je v majetku Slovenska starostlivo uschovaná v trezore a príležitostne zažiari ako vzácny exponát dôstojne reprezentujúci našu krajinu na najprestížnejších domácich i zahraničných výstavách.
V odbornej literatúre sa spomína aj ďalšia venuša z Moravian, ktorú našli v polohe Lopata v roku 1943. Tá sa však v zložitých vojnových časoch stratila. Ostáva iba dúfať, že sa niekedy znovu objaví podobne ako jej dnes už slávna predchodkyňa.
Malá venuša z Moravian nad Váhom – Podkovice je jednou z najcennejších pamiatok najstaršieho umenia obdobia mladého paleolitu, uznávanou a rovnocennou „partnerkou“ ostatných známych plastík – venuší, z ktorých vynikajú napr. sošky z Dolných Věstoníc na Morave, či willendorfská venuša z Rakúska, alebo drobné ženské sošky z Kosteniek na Ukrajine.
Za jej prinavrátenie na Slovensko patrí vďaka predovšetkým nestorovi výskumu staršej doby kamennej na Slovensku, Jurajovi Bártovi.
Autor textu: Jaroslava Ruttkayová
