Ponitrianske muzeum v Nitre


Prejdi na obsah

Hlavné menu:


ZOO aktuality

Mlok vs. plaz

Aj keď sa na prvý pohľad zdajú mloky a jašterice veľmi podobné, líšia sa od seba spôsobom života, rozmnožovaním i stavbou tela. Prvé obojživelníky sa vyvinuli z lalokoplutvých rýb v období Devónu pred 370 miliónmi rokov a dominovali Zemi až do veľkého vymierania pred 200 miliónmi rokov, kedy vládu prevzali dinosaury. Z fosílií starých 110 miliónov rokov nájdených v Austrálii vieme, že najväčšie obojživelníky dosahovali dĺžku až piatich metrov. V súčasnosti žijúci najväčší druh obojživelníka je veľmlok čínsky (Andrias davivianus) dosahuje dĺžku 1,8 m, no je úplne viazaný na vodu. Aj keď niektoré druhy dokázali opustiť vodný živel, pre ich život je potrebná vlhkosť prostredia a tiež ich reprodukčný cyklus zostal previazaný s vodou. Preto sa v období rozmnožovania musia vrátiť späť do vody, kde kladú vajíčka alebo larvy.



Salamandra škvrnitá je zvyčajne nočný živočích, no po daždi, či počas rozmnožovania sú aktívne aj počas dňa.

Našim najznámejším mlokom je salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra), ktorá sa pári na suchej zemi, pričom samec priložením kloaky ku kloake samice do nej prenesie spermatofor. Vajíčka sa vyvíjajú vo vnútri tela samice, a larvy s vonkajšími žiabrami sa liahnu až pri kladení do vody. Larvy lovia rôzne vodné živočíchy a ak sa im podarí uniknúť, tak po dvoch až troch mesiacoch metamorfujú do podoby dospelého jedinca. Salamandry majú na čiernej pokožke nápadné žlté, až pomarančové škvrny, ktoré majú za úlohu varovať predátorov pred jej jedovatosťou. Jedové žľazy lokalizované v okolí hlavy a chrbta produkujú alkaloid salamandrín, ktorý spôsobuje silné svalové kŕče a hypertenziu. Pre človeka však zväčša nepredstavuje žiadne nebezpečenstvo.
Ako mloky, tak aj plazy patria medzi ektotermné živočíchy. Telesnú teplotu nedokážu veľmi regulovať, preto sú závislé na teplote prostredia. Mloky však dokážu byť aktívne za nižších teplôt než plazy. Salamandry môžu byť aktívne aj počas slabších mrazov, zatiaľ čo plazy prestávajú byť aktívne, ak teplota prostredia klesne pod 8 °C. V chladnom období sú nútené znížiť svoj metabolizmus na minimum a upadnúť do stavu strnulosti. Aj keď by sa mohlo zdať, že je to nevýhoda, v porovnaní s cicavcami podobnej veľkosti potrebujú plazy na svoje prežitie len 10 % výživy, zatiaľ čo endotermné živočíchy spotrebujú na udržanie si stálej telesnej teploty až 80 % prijatej výživy. Plazy na rozdiel od obojživelníkov si v procese evolúcie vyvinuli vodotesnú kožu (pokrytú šupinami), čo im umožnilo kolonizovať takmer všetky prostredia na Zemi. Vytvorenie kožovitého obalu vajec im umožnilo odpútať od vodného prostredia aj svoj reprodukčný cyklus. Plazy majú často výrazný pohlavný dimorfizmus, ako je to aj v prípade u nás sa vyskytujúcej jašterice krátkohlavej (Lacerta agilis), kde má samec výrazne zelené boky a hlavu, zatiaľ čo samička je sivohnedá. Obľubuje slnečné a suché biotopy s množstvom úkrytov. Často ju možno zazrieť pri slnení na vyhriatych kameňoch či múrikoch v blízkosti ľudských obydlí. Samce v období párenia spolu urputne zápasia o možnosť sa páriť so samicami. Tie potom hĺbia 6 až 7 cm hlboké jamky, do ktorých kladú kožovité vajíčka (jún – júl) z ktorých sa po jednom až dvoch mesiacoch inkubácie liahnu malé jašteričky. Podobne ako aj iný zástupcovia z čeľade jaštericovité aj jašterica krátkohlavá je schopná v prípade nebezpečenstva po dotyku odlomiť koniec chvosta. Ten sa ešte niekoľko minút vrtí aby na seba strhol pozornosť predátora a umožnil jašterici utiecť. Časom chvost postupne dorastá a nazýva sa regenerát.



Samec jašterice krátkohlavej pri vyhrievaní roztiahne rebrá, aby zväčšil povrch svojho tela a tým rýchlejšie absorboval teplo zo slnka a vyhriateho pňa.


Prispôsobivé vtáctvo


Zatiaľ, čo sa po celej Európe znižujú počty takmer všetkých druhy vtákov, či už biotickými alebo abiotickými vplyvmi, nájdu sa aj druhy, ktorým zmeny prostredia a urbanizované prostredie vyhovujú a ich populácie v takýchto podmienkach prospievajú.

Jedným z takýchto oportunistických druhov je Kačica divá (
Anas platyrhynchos), ktorá sa vyskytuje celoročne po celom našom území. V zime k nám na nezamrznuté vodné plochy prilietajú aj severské populácie kačíc. Párikujú sa už počas zimy, no samotné párenie prebieha až na jar. Kačice znášajú až 12 vajec a po 26. dňoch inkubácie sa liahnu káčatá pokryté páperím. Kačica ich hneď po vysušení odvádza na vodu, kde sa cítia v bezpečí pred predátormi. Živia sa prevažne živočíšnou potravou (larvy, hmyz, červy, mäkkýše), ktorú počas rastu postupne nahrádza rastlinná potrava. Ľudia hlavne v mestách kŕmia dôverčivé kačice zvyškami z kuchyne suchým, v horšom prípade čerstvým či plesnivým pečivom. Kačice vďačne prijímajú ľahko dostupnú potravu, no predstavuje riziko pre ich zdravie. Jednotvárna strava môže vyvolať u vtákov nedostatok niektorých látok, a tým sa stávajú vnímavejšie aj voči rôznym ochoreniam. Neskonzumované pečivo v stojatých vodách predstavuje živnú pôdu pre rast rias a šírenie chorôb. Ak už chcete kŕmiť vodné vtáctvo, je lepšou voľbou prirodzenejšia potrava ako sú strukoviny, kukurica alebo obilniny.

Vodiaca kačica divá (
Anas platyrhynchos) s káčatami.



Holub hrivnák (
Columba palumbus) je sezónny návštevník zimujúci na severe Afriky a juhu Európy. Pri súčasných klimatických zmenách, však mnohé jedince zostávajú celoročne na juho-západe Európy. Prilieta k nám v marci, no v tomto roku, vďaka miernej zime k nám prvé jedince prileteli už v polovici februára. Dobre sa adaptoval na mestské prostredia a dnes je jeho výskyt v mestách úplne bežný. Hniezdi 2 – 3-krát za sezónu, pričom holubica zakaždým znesie 2 biele vajcia na ktorých sedí 15 – 17 dní. Mláďatá kŕmia obaja rodičia najprv holubím mliekom a potom rastlinnou potravou. Na rozdiel od domácich holubov, ktorí nepohrdnú žiadnym odpadom z kuchyne (ktorý však nie je vhodný), sa holub hrivnák živí najmä semenami, zrnom a rôznymi plodmi. V neskoré leto sa združujú do kŕdľov, v ktorých môže byť až 1000 jedincov. Pred odletom na zimoviská (október – november) sa snažia vykŕmiť na dostupnej potrave. Často sadajú na dozrievajúcu slnečnicu, čím poľnohospodárom spôsobujú veľké straty.



Typická biela škvrna na krku tzv. golier dospelého holuba hrivnáka (
Columba palumbus) úplne chýba mladým holubom.

Drozd plavý (
Turdus philomelos) je najrozšírenejší druh drozda v Európe, pričom osídľuje mestské parky a pásy zelene. Hniezdo, do ktorého kladie 4 až 6 modrastých vajec so škvrnami, si vystiela machom a trávou. V zime sa sťahuje do západnej a južnej Európy. Živí sa rôznymi červami, hmyzom či slimákmi. Zaujímavé je sledovať ho, ako využíva chodníky a cesty na rozbíjanie slimačích ulít. Slimáka šikovne uchopí zobákom a udiera ním o tvrdý podklad, pokým ulita nepovolí a on sa tak dostane k výživnému vnútru.



Drozd plavý (
Turdus Philomelos) s obľubou navštevuje záhrady a parky, kde vyhľadáva potravu.

V tomto období dochádza k prebúdzaniu nielen rastlín, ale aj živočíchov. Rozkvitnuté lúky, stromy a kríky poskytujú potravu množstvu bezstavovcov. Za sladký nektár poskytuje hmyz kvetom opeľovacie služby. Albert Einstein raz povedal: „Ak uhynie posledná včela, ľudstvu nezostáva viac, než štyri roky života.“ Aby sa však naplnil takýto čierny scenár, museli by vyhynúť všetky druhy včiel (nie len včela medonosná Apis mellifera), no i tak je na svete veľké množstvo hmyzu, ktoré by bolo schopné aspoň čiastočne vyplniť medzeru, vzniknutú po zmiznutí včiel. Pri potulkách prírodou pozornému oku neunikne, že na kvetoch sa nachádzajú okrem včiel aj čmeliaky, osy, motýle, mravce, vošky či chrobáky. Tieto všetky bezstavovce sa podieľajú na opeľovaní kvetov.



Včelu medonosnú (Apis mellifera), majú veľmi radi záhradkári, kvôli jej schopnosti opeľovať ovocné stromy, vďaka čomu zvyšujú množstvo úrody. Včely sú však veľmi citlivé na pesticídy, preto zodpovedný záhradkár, či poľnohospodár aplikuje chemickú ochranu až v podvečerných hodinách, keď včely utlmujú svoju aktivitu. Včely prieskumníčky sa po návrate do úľa podelia so svojimi sestrami o informácie, kde našli zdroj peľu a nektáru, jeho polohu a výdatnosť prostredníctvom tanca. Okrem včely medonosnej, cenenej ľuďmi pre svoje produkty, sa u nás vyskytuje ďalších 650 druhov včiel.



Čmeliaky, vďaka svojmu cuciaku dokážu opeľovať rastliny, s ktorými si včely nedokážu poradiť. Robustná stavba tela im tiež umožňuje lietať za nižších teplôt a počas veternejších dní, ako v prípade včiel. Preto sú čoraz obľúbenejšie ako opeľovače do ovocných záhrad. Mladá kráľovná čmeľa poľného (
Bombus pascuorum) sa po prezimovaní rozhliada po vhodnom mieste, kde vybuduje hniezdo. Často využíva myšie diery, vtáčie hniezda alebo prístrešky. Hniezdo tvaru dutej guli s voskom spevnenými stenami vystiela machom a trávou. V bunkách vyliahnuté larvičky sa živia peľom a asi po týždni sa zakukľujú. Dospelé robotnice majú polovičnú veľkosť kráľovnej a nemajú funkčné vaječníky. Koncom leta môže kolónia obsahovať 60 až 150 jedincov. Na jeseň hynie celé hniezdo, okrem budúcich kráľovien, ktoré sa vyliahli ako posledné.



Množstvo hmyzu priťahuje aj predátorovi, ktoré sa týmto hmyzom živia, ako napríklad dravá lienka sedembodková (
Coccinella septempunctata). Lienky sa využívajú ako biologická ochrana rastlín pred voškami. Najviac ich dokáže skonzumovať počas larválneho štádia (až 400 vošiek). Dospelá lienka dokáže denne zlikvidovať až 50 vošiek. Na Slovensku sa vyskytuje vyše 80 druhov lienok, no v posledných rokoch sa na našom území vyskytuje aj lienka východná (Harmonia axyridis), z ktorej sa stal invázny a teda nežiaduci druh. Dokážu sa rýchlo množiť, a nepohrdnú ani larvami našich pôvodných lienok, vajíčkami motýľov a iným užitočným hmyzom.



Za slnečného dňa môžeme medzi kvetmi zahliadnuť Kovovozelený lesk kroviek typický pre zlatoňa obyčajného (
Cetonia aurata). Tento chrobák z čeľade skarabeusovité, sa ako larva podieľa na biodegradácii kompostu, lístia či odumretého dreva. Dospelé zlatone sa živia peľom, nektárom, plodmi a listami.







Zpäť na obsah | Zpäť na hlavné menu